bubka42
Uvate
Platinum Boarder
| Prspevkov: 1126 |  |
Karma: 34
|
Re:Zážitky s papúškami: nezabudnuteľné-veselé-smut - 09/02/2009 13:45
Príbeh Elvis.
Bol to deň ako každý iný, bežný....vybavovačky na úradoch, nákupy, bolo leto a veľmi horúco..., keď mi na čerpačke pri tankovaní zazvonil telefón:" ...nieste náhodou doma, potreboval by som na istý čas dokrmiť papagája, ja nemám naň čas a priateľka ho už tiež nemôže dokrmovať...., ujali by ste sa ho na nejaké obdobie?"
Keďže telefonát bol práve dosť nevhod, odpovedala som len, aby mi zavolali neskôr, za pár minút a že si dohodneme stretnutie. Chcela som teda navrhnúť, kedy by papagája mohli doviezť, nevediec vlastne ešte o aký druh sa jedná.
Telefón zazvonil o pár minút, to som už sedela v aute a mohla rozprávať. Na opačnej strane zaznelo:"viete, ja ho mám tu so sebou............"
V hlave mi prebehlo viacero myšlienok: majú ho so sebou, nemám ešte dokrmovačku, musím ju ísť teda kúpiť....., ak odmietnem, povezú ho v takej horúčave nenakrmeného späť? Vonku bolo aspoň 33°C a oni to mali späť 50 km. Ešte nebol ani papagáj u mňa a už som zaň cítila zodpovednosť.
"Takže ho môžme k vám priviezť?" To bola ďalšia otázka na ktorú som teda odpovedala kladne. Vtedy som ešte netušila, že papagáj sa k pôvodným majiteľom už nevráti. Stretli sme sa u mňa doma, bol to krásny mladý patagonec, volal sa Elvis. Vraj si poň neskôr prídu, keď bude samostatne papať. Elvisa som posadila na vtačí strom a nespúšťala z neho zrak. To isté robil aj on. Zbadal na stole piškoty, nachystané pre ostatné papagáje a hneď sa k nim rozbehol. Keďže kašu som už bola kúpiť, pripravila som mu ju do striekačky a na lyžičku, podľa toho, ako mu bude chutiť viac. On však na kašu nijako nereagoval, chcel len piškoty. Tak to bolo pri krmení stále, iba piškoty a kašu bral len ako povinnosť. Usúdila som, že bol živený hlavne nimi a že možno ho ešte prikrmovali rodičia. Neskôr som ho naučila, že piškotka je bonusom až po krmení kašou. A tak z Elvisa vyrástol nádherný papagáj. Čo som si uňho všimla bolo, že už od príchodu mu chýbali biele pierka - mesiačiky na krku. Predtým som ešte patagónca nemala a tak som až o veľa neskôr prišla na to, že si ich musel pri ich raste vytrhávať ešte u pôvodných majiteľov. Nevšimla som si, že by si perie vytrhával, proste mu mesiačiky chýbali, musel si tieto biele pierka trhať už v brkách, keď rástli. Elvis inak nemal chybu, bol to krásne zaperený vták, ktorý lietal volne po byte, rozumel si aj s inými papagájmi u mňa, a bola radosť pozerať na jeho vitalitu a energiu. Vyrástol, ale papať sám stále nechcel. Bolo zvláštne, že nechcel prejsť na klasické krmivo a tak som bola k nemu pripútaná krmením. Až raz, keď som musela na celý deň odcestovať, nakŕmila som Elvisa ráno a s obavami odišla........po večernom návrate ma čakalo prekvapko...Elvis spapal celú misku krmiva, nevynechal žiadne semiačko z nachystanej zmesi. Hrvoľ mal plný a tak nebolo nutné viac ho krmiť.
Nikdy som sa nesnažila dokrmovaním vychovať papagája k takej závislosti k človeku, akým sa stal Elvis. Muselo to byť už v ňom, alebo s touto tendenciou už prišiel, pretože som nerobila nič menej ani nič viac, než pri dokrmovaní ostatných papagajov. "Vychovávam" papagáje tak, aby nestratili svoju osobnosť aby boli polokrotké, alebo krotké, nie však chorobne závislé, ako Elvis. Elvis bol nešťastný, keď som odchádzala a naopak, keď ma zbadal, smutná kôpka ožila a už bol u mňa. Všetky papagáje sa tešia, keď prídem, ale keď som preč nesedia ako kôpky nešťastia, proste "žijú".
Blížila sa chvíľa, keď mal Elvis odísť. Aj ja som sa naňho naviazala, bola som však odhodlaná to prekonať. Závislý papagáj trpí neprítomnosťou majiteľa a on bol ešte vo veku, kedy by aj on túto závislosť prekonal, nesmel by ma však viac vidieť. Bola som len náhradnou mamou a tak, ako si mláďa odvyká od rodičov, odvykol by si aj odo mňa. Chodím často do nemocnice a on by v takom čase len strádal a kričal za mnou. Niektorí ľudia o takúto krotkosť usilujú, ale je to len trápenie pre také papagáje, ak si ich potom majitelia buď nevšímajú, alebo nemajú na ne čas.
Zazvonil telefón - majiteľ Elvisa....."zastavím sa za chvíľu u vás". Prišiel a miesto toho, aby Elvisa vzal, dal mi ponuku na jeho kúpu. Myslím, že to plánoval už od začiatku. Bola som na vážkach, rozlúčiť s Elvisom sa mi nechcelo, aj keď sa mi to zdalo rozumné. Elvis bol vo veku, keď odo mňa ešte mohol odísť ale bolo mi jasné, že ak ostane, bude to trápenie pre nás oboch. Elvis ostal. Vyplatila som sumu, ktorá mi môj rozpočet dosť nabúrala, ale povedala som si, že ešte kým je čas, ponúknem ho niekomu, kto ho bude mať rád. Neplánovala som si ho nechať, ale nemohla som sa s ním ani rozlúčiť. Elvis chcel byť stále so mnou, inak vrieskal a bol nešťastný. Susedia mi začali dávať otázky o tom, či viem, ako kričí, keď idem k lekárovi, alebo proste, keď opustím byt......
Nakoľko poznám veľa chovateľov, začala som zvažovať, že by bolo možno vhodné umiestniť ho buď u niekoho, kto ho bude mať u seba v izbe, bude ho púšťať, pretože tu mal prelet vždy, keď som bola doma. Bol to nádherný a náruživý letec. Druhou alternatívou bolo umiestniť ho do voliéry a dokúpiť mu samicu. Musela som riešiť jeho budúcnosť a miesto, kde ostane už navždy. Mala som viacero variant, kam by mohol ísť. Chcela ho jedna moja priateľka, ale bál sa jej a tak sme si prestali byť isté, či by to bolo správne. Iná ho zas nemohla mať pre jeho krik.
Nakoniec som sa rozhodla ponúknuť ho ( zadarmo len nech je mu dobre ) mladému chalanovi - chovateľovi (17rokov) nebudem menovať, u ktorého som videla, že vzťah k zvieratám má, má aj svoj chov a aj priestor pre budúcu voliéru. Bola som pripravená znášať aj náklady na kúpu samice do voliéry k Elvisovi. Keď som Elvisa tomuto chovateľovi ponúkla zadarmo, bol veľmi prekvapený a dojatý. Dala som mu chvíľu čas, aby to prehodnotil s rodičmi, nakoľko by mali byť pripravení na hlučnosť Elvisa. Mal si zvoliť, či si ho nechá v izbe, alebo ho dá do voliéry a ja kúpim samicu. Pre mňa toto riešenie vyhovujúce vzhľadom k tomu, že sme sa poznali a mala som mať aj informácie o tom,ako sa Elvisovi darí. Rozhodnutie bolo ÁNO a bolo prisľúbené to, že Elvis bude zatiaľ v izbe, pustený na prelet, nosený na ruke a keďže chalan sedel často u pc, mohol byť Elvis pri ňom rovnako, ako pri mne u pc. Bol naučený, že sa nekaká kade tade, ale na podložku pri vyzvaní "vykakaj sa". S láskou by bol Elvis bezproblémový papagáj. Verila som, že to tak bude. Zariadila som odvoz a Elvis dorazil do nového domova, spolu s klietkou, ako bonus. Mala otvárací vrch a pri umiestnení v izbe s pravidelným otvorením, keď sa jeho nový majiteľ vráti zo školy, to malo byť dočasné riešenie. Chlapcovi som dala aj pyruru, na ktorú bol Elvis zvyknutý. Ak by bolo všetko tak,ako bolo sľúbené, Elvis by mal adekvátny domov, podobný ako u mňa. Zpočiatku som počúvala samé pozitíva a bola som rada. Finančná strata ma netrápila ani za pyruru,ani za klietku o Elvisovi ani nehovoriac.
Chcela som len, aby sa mal dobre. Prešiel nejaký čas a ja som sa rozhodla pre prvú návštevu Elvisa . Keďže som ho nechcela rozladiť, stačilo mi len počuť jeho hlas z okna izby. Moja druhá navšteva však bola iná. Chovateľ mi chcel ukázať celý svoj chov, môj pohľad však padol len na Elvisa zavretého v klietke, bez možnosti výletu, stále v tej istej, čoby dočasnej, avšak so zavretým vrchom,a čo bolo ešte smutnejšie, že už nebol v izbe, ale v malej miestnosti,spolu s inými papagájmi v malých klietkach a bol mierne vyšklbaný. Vtedy by asi bolo bývalo správne vziať ho späť, ale dúfala som, že čoskoro dostane voliéru. Všetko však bolo úplne inak,ale to som ešte nevedela, pretože mi to malo byť zatajené zámerne. Čo to bolo? Aj vy sa to dozviete neskôr.
Od tej chvíle som bola na vážkach a zvažovala , čo urobiť. Začala som zháňať priestory v mieste bydliska a rozmýšľala, či si mám Elvisa vypýtať späť. Predsudky, že dary sa nevracajú mi vtedy síce hlavou kolovali, ale tu išlo o budúcnosť Elvisa. Chovateľ vravel, že Elvisa púšťa lietať tak, ako iné vtáky, trochu ma to upokojilo,ale len na chvíľu, pretože viem, že je tam veľké okno a pustené vtáky letia inštinktívne k nemu a narazia. Nechala som to chvíľu tak. Po čase som požiadala o fotky Elvisa. Vedela som, že z jeho pohľadu a vzhľadu pochopím,ako sa má. Prišli. Neuverejním ich. Radšej nie. Elvis mal pohľad matný, perie zničené a bol vpredu vyšklbaný . Vtedy som začala konať. Chcela som ho späť. Prekvapilo ma, že mi ho najprv nechcel vrátiť. No na margo mojich slov, že toto hraničí s týraním a ak má toho papagája rád, tak urobí to, čo je preň najlepšie, teda, že mi ho vráti, sa rozhodol, že teda dobre, že mi ho dá naspäť. Viem, že si ho obľúbil, Elvisa si každý zaľúbi. Povedala som mu, že klietku a pyruru si môže nechať. Je to malý papagáj a o tohto som obavy nemala, navyše mu zakúpil partnerku. O malé papagáje sa dokáže postarať, u Elvisa však totálne zlyhal. Už dávno mi mal povedať to, čo tajil.
Zabezpečila som spoľahlivý dovoz a neskutočne som sa na Elvisa tešila. Dojate som čakala a od radosti som mala slzy v očiach, že ho zase uvidím. Dole zatrúbilo auto....Elvis je tu. Bola som šťastná. S chovateľom sme komunikovali telefonicky a ešte vpohode a rozhodla som sa, že mu nebudem vyčítať jeho zlyhanie, že to nemá zmysel.
Syn vyniesol hore krabicu. Keď som ju chytila, túlila som ju k sebe. Začala som ju opatrne otvárať, aby Elvis náhodou splašene nevyletel a neublížil si. Ani nemohol, prečo? Stále dookola som nadšene opakovala "Elvis, ahoj, Elvisko, mojko....." Stíchla som, keď som krabicu otvorila. Najprv som si nebola ani istá, či je to vôbec on...áno, bol. Pozeral na mňa,a aj keď ma spoznal, nevzlietol ku mne. Až keď som ho vybrala, začal sa túliť a rozprávať...ale ani sa nepohol.
Nechápala som to. Vzala som ho na ruku a odtiahla od seba, že priletí na rameno...nič. Zdvihla som ruku do výšky a rýchlo spustila dole, aby vzlietol....nič. Nenachádzala som slová, Elvis nedokázal lietať, nedokázal dať ani krídla od tela a ani si natiahnuť krídla pozdĺž nohy pri bežnom preťahovaní si tela, ktoré robia papagáje po čistení si peria. To, že bol vyšklbaný na bruchu, chrbte, bokoch, bolo v tej chvíli najmenšie zlo. Elvis sa vrátil ako troska a to nie len fyzická, ale aj psychická. To, že som chovateľovi nechcela pôvodne nič vyčítať sa zmenilo na otázky, v ktorých sa stupňovalo napätie . Nechcela som podľahnúť emóciám, ale prísť na to, čo sa vlastne stalo a to by krikom a výčitkami nešlo, lebo by nič nepriznal. Spýtala som sa ho, podotknúc, že je to v prospech liečenia Elvisa, čo sa mu vlastne stalo. Aby som vedela, či ide len o stuhnuté svaly, či ochabnuté, pretože bol v malej klietke bez možnosti lietať, alebo, či sa jedná o neurologický problém po nejakom náraze. On sám musel vedieť, čo sa stalo a zrejme preto sa ho bál vrátiť.
Nedozvedela som sa teda nič, pretože len zatĺkal, ba dokonca sa znížil na toľko, že sa pokúsil vinu hodiť na vodiča, ktorý mi ho priviezol, že mu niečo urobil. Vodič bol spoľahlivý a cesta nie dlhá. Bolo zjavné, že sa jedná o dlhodobý problém a nie nehodu pri transporte. Za to bol zodpovedný onen chlapec, čo si hovorí chovateľ, avšak veľkého papagája nezvládol. Plakal do telefónu, ako mal Elvisa rád. Ale nestačí mať rád, je potrebné tu lásku premeniť na poskytnutie potrieb pre papagája. Napriek tomu, že som viac o Elvisovi nechcela komunikovať, pretože som sa chcela sústrediť na jeho liečbu a objavil sa aj v telke pri nakrúcaní Reflexu, chovateľ sa začal chovať arogantne a neodpustil si ani urážky. To, že bol Elvis na obrazovke a ja som o ňom hovorila, nespomenúc však konkrétne meno, koho je to zavinenie, že vyzerá tak ako vyzerá, sa madíka dotklo. Až potom som sa dozvedela to, čo som mala vedieť už dávno, a ak by mi dal Elvisa skôr naspäť, mohol z neho byť zdravý papagáj.
Dozvedela som sa nasledovné a síce, že Elvis ho hrýzol, že rodičom vadil, že ho v izbe nemohol mať, že ho musel strčiť do malej miestnosti , aby nebolo počuť ako kričí, že vraj ho chcel púšťať lietať, ale že Elvis von ísť nechcel, potom, že ho nepúšťal preto, že vždy sa po otvorení klietky šklbal.....no proste protirečil si rôznymi argumentami, lebo z toho všetkého bol v napätí....a zrejme pociťoval aj svoje zlyhanie a aj zodpovednosť za stav Elvisa. Nemalo význam viac sa s ním baviť. Prečo mi ho ale nevrátil,keď bol ešte čas? Prečo to tajil? Len preto, aby mal doma veľkého papagája, ktorého "mal" rád? Ako ďaleko by stav Elvisa došiel?
Začala som sa sústrediť na liečbu Elvisa. Veterinár usúdil, že Elvis prekonal pravdepodobne náraz, alebo niečo podobné, čo malo za následok opuch svalstva po seknutí, v oblasti stavcov a to mu znemožnilo roztvoriť krídla. Nakoľko mu nebola poskytnutá riadna starostlivosť, masáž, práca s krídlami a nebol ani púšťaný, krídla ostali v poúrazovom postavení s následným bolestivým stuhnutím a nedokázal ich dať od tela.
Začala som s liečbou. Púšťanie, postupné polohovanie a masáž krídel. Krídla behom cca polroku dokázal roztiahnuť skoro vodorovne, avšak nadzdvihnúť ich nedokázal. Nakoľko som chcela liečiť aj jeho psychiku, zakúpila som mu aj samicu. Mláďatko Tarjinku, ktorú som dokrmovala. Tarja je super krásny patagonec, s dobrou povahou. S Elvisom sa zoznamovali postupne. Tarja mala k nemu kladný vzťah ihneď, čo zo strany Elvisa až tak nefungovalo. Potom nastalo ideálne obdobie, keď sa vzájomne škrabkali a boli v pohode. Boli spoločne púšťaní. Tarja si lietala a Elvis sedel u mňa, alebo sa spolu kúpali. Skúšala som Elvisa presvedčiť k letu tým, že som ju vzala k sebe a jeho som nechala obďaleč. Fungovalo to. Elvis chcel byť tiež pri mne a tak sa pokúsil preletieť. Preletel, ale krídla ho neniesli tak, akoby chcel a nechtiac mieril dole. Výšku nedokázal vytiahnuť. Tak sme to skúšali a šlo to stále lepšie, až to Elvis nakoniec dokázal. Nebol to síce let ako u zdravého jedinca, ale jeho psychika prekonávala zmeny v súvislosti so stratou zábran letu. Šklbanie u Elvisa však neprestávalo, šklbal sa stále viac. Čo však prišlo po ideálnom období, ma položilo do smútku. Elvis, pôvodne škrabkajúci Tarju, ju začal šklbať tiež. Najprv to bolo jedno pierko, ale postupne ich bolo stále viac. Oddelila som ich teda do dvoch klietok, to sa však nedalo vydržať. Hlavne Tarja kričala za Elvisom neustále a nahlas. Elvis sa stal zrazu pokojný a zjavne mu Tarja nechýbala. Nebol hlučný a vyzeral spokojne. Tarja strádala. Bála som sa ,aby jej neublížil, keby som ju dala zase k nemu, pretože v posledných spoločných chvíľach ju doslova "dral". Keďže som ju nemohla dať k nemu naspäť, musela som pre jej záchranu niečo riešiť. Mám na webovej stránke známu, ktorá kúpu samice zvažovala k svojmu samcovi a tak som jej ju ponúkla. Zvážila to a ponuku prijala. V súčasnosti sa má Tarja dobre so samcom Nikom. Som spokojná a dúfam, že aj ich majitelia. Tarja sa v páre ukázala ako dominantná samica, preto aj tam niekedy lieta perie, avšak sú to ojedinelé chvíle a nie pravidlo.
A čo Elvis dnes? Je vyšklbaný, mierne lieta, keď je vonku, je nesmierne šťastný. Čo však ďalej? Ja sa chystám na operáciu, neviem,ako dlho budem preč......čo teda bude s ním? Má šancu tento Elvisko byť šťastný bez toho, aby mu niečo chýbalo? Mám mu hľadať domov, alebo si ho mám nechať, aby znášal neprítomnosť osoby na ktorú je tak viazaný? Beriem zodpovednosť aj za predošlé zlé rozhodnutie, kedy som dôverovala človeku, ktorý tvrdil, že má Elvisa rád, že si ho dá do izby, alebo mu postaví voliéru. V jednom mal pravdu, voliéru postavil, nie však pre Elvisa, ten mu za to zrejme nestál.
Takto vyzeral Elviskopred odchodom v roku 2007
http://www.exotickevtactvo.sk/component/option,com_joomlaboard/Itemid,27/func,view/id,113/catid,6/
...to už žiaľ nie je pravda, takto ho to zmenilo rok 2008
Upravovaný príspevok: bubka42, v: 13/02/2009 12:44
|
