Eva
Sprvca
Admin
Prspevkov: 781 | | Karma: 21
|
Zážitky s papúškami/nezabudnuteľné-veselé-smutné - 09/09/2007 07:44
Tento príbeh patrí k tým smutným. Možno by som mala písať o tých, ktorí žijú a dávajú mi radosť, ale ja práve spomínam na toho, ktorý tu už nie je a radosť dal, o mojom žakovi Jakubkovi. ...láska dáva energiu, láska dáva chuť žiť...Smrť sa stáva albumom spomienok pre tých, čo lásku dali. V mojom "albume" zostáva nechodiaci Jakubko práve vo chvíli, keď zabúda ,že chodit nevie a pritom sa posúva dopredu, ku mne, je šťastný a ja plačem... Jakubka som kúpila vlastne preto, aby dožil, trpiac menej, než v malej klietke v obchode. Bol učupený v rohu, s artrózou nôh a nádorom pod zobákom, smutný a apatický už aj k tým, čo mu večne strkali prsty medzi mreže. Chcela som ho toho ušetriť a tak sa ocitol u mňa doma. Neznášal ma najprv tak, ako ľudí, ktorých vídal v predajni a možno aj viac, lebo nevedel, čo sa bude ďalej diať a prečo by mal zrazu venovať dôveru niekomu, kto mu nielenže strčil prsty do klietky, ale rovno celé ruky a odniesol si ho domov. Bola to naša prvá spoločná cesta a tá druhá viedla rovno do ordinácie skúseného veterinára, ktorý sa mu venoval najlepšie ako vedel / moja vďaka patrí veterinárnemu lekárovi Mudr. Magicovi / a Jakubko bol v jeho rukách poslušným pacientom. Aj keď tím lekárov nebol za operáciu, pretože sa obávali o Jakubkov život, predsa nasledovala operácia nádoru - úspešná. Kubko síce ešte nevedel, že práve táto mu pomôže a že sa mu čiastočne uľaví, ale ja ano. Boli to zmiešané pocity vidieť, ako ho uspávajú na operačnom stole a mala som aj obavy a výčitky, či som urobila dobre a či sa ešte vôbec "zobudí". Len čo sa prebral , ešte padajúci od narkózy, prvýkrát prehovoril AHOJ JA-JA-JAKUBKO-O. Začal sa zdvíhať ku mne na nemohúcich nôžkach, pre ktoré bola diagnóza nezvratná-artróza. Prílev energie však na seba nenechal čakať. Ručné kŕmenie nás zblížilo a zmena v jeho živote spôsobila v jeho myslení zvrat, začal dôverovať. Zabudol, že chodiť nevie a dokonca aj na to, že je "nelietavým" žakom a tak sa všemožne snažil priblížiť ku mne, keď som sa čo len troška vzdialila. Ráno sme spolu vstávali, večer spolu líhali. Nebol v klietke, ale v upravenom slamenom košíku pre psíky a ten mal samozrejme umiestnený hneď pri mne. Začal rozprávať, cvičili sme stuhnuté a nefunkčné svaly, brávala som ho do práce, pretože od operácie potreboval prikrmiť kašou s vitamínami...Nechcel špiniť pod seba a keď chcel kakať, povedal to, podložila som mu servítku. Keď povedal "už", vedela som, že ju môžem odstrániť. Naviazali sme sa na seba zväzujúcim spôsobom a on mal možnosť spoznávať nové veci a zabúdať tak na to, že mu niečo chýba a že má bolesti. Vykúkajúc z košíka zvedavými a šťastnými očkami mi dával na vedomie, že je spokojný a že tam, kde som s ním je bezpečno a dobre. Odo dňa "spoznania" a kúpy za zvláštnych okolností prešli 2 roky. Nožky nemali šancu na záchranu a tak aj to, čo sa javilo ako pozitívne, nedokázalo zvrátiť Jakubkov osud. Nevedel, že zomiera, pretože pri poskytnutej láske sa plne tešil zo života. Škoda, že som Jakubka neobjavila skôr, zakrpatievali mu totiž orgány z dlhodobého trápenia sa v čase, keď nemal žiadny pohyb, keď som ho kúpila mal už 3 roky sedenia za sebou. A tak cvičenia a moje masírovanie prišli neskoro... Bol to deň, ako každý iný, len som bola o čosi nepokojnejšia. Vstali sme, napapali sa, pocvičili..., no Jakubkovi sa až tak veľmi nechcelo a nemal chuť ani papať. Chcel len sedieť pri mne a keďže sa už asi pol roka nedokázal čistiť sám, len sa oddal každodennému rituálu mnou poskytnutého čistenia. Bolo dosť náročné udržiavať perie v dobrej forme bez jeho účasti, ale zvykla som si. On postupne uvolňoval telo na miestach, kde by sám priložil zobák a ja som preberala a jeho telovým púdrom ošetrovala perá. V daný deň vyzerali iné, akoby spotené. Jakubko prestal rozprávať a prišli krče. Nechcel byť vo svojom košíku, len pil a ukľudnil sa iba na rukách. Mal aj horšie dni a tak, aj keď tento bol akýsi iný, nechcela som veriť tomu, čo som matne tušila. Sama mám choré nohy a so svalstvom problémy, teda aj horšie dni. A tak som Jakubka vždy vedela pochopiť. V jeho prípade však ochabnuté svalstvo a orgány prinášalo neodvratný koniec... Večer, keď zaspal, som ho pozorovala. Dýchal veľmi ťažko, znovu prišli krce. Vzala som ho na ruky, to ho ukľudnilo. Keď som ho položila do košíka, kŕče sa vracali a bol nepokojný. A tak som len sedela, držiac ho na rukách a zohrievala ho. Bolo zjavné, že táto noc je jeho posledná a o druhej ráno vydýchol posledný krát... Bolo to ťažké a píšem pre tých, ktorí to vedia pochopiť a píšem to aj sebe, pretože to stále prežívam. Blízki nado mnou krútili hlavou, ale sú to ľudia, ktorí neprepadli náklonnosti k zvieratám. S Jakubkom som prežila 2 plné roky a som šťastná, že mi ich venoval. Dúfam, že význam života a radosť, ktorú u mňa nadobudol prežíva vo vtáčom raji a ja naňho myslím vždy, keď autom prechádzam neďaleko jeho hrobčeka...na jeho pokusy chodiť a iskru v očiach... Nechcem, aby ktokoľvek trpel a ani vtáky a aj keď starostlivosť o Jakubka bola náročná, určite by som takú opateru poskytla znova.
Záverom by som chcela povedať všetkým tým, čo stratili milované zvieratko, že je to bohužiaľ niekedy nezvratné a dôležité je urobiť všetko pre zmiernenie utrpenia. Aj postihnuté zvieratká vedia mať radosť ako aj my ľudia, ktorí sme chorí. Vtedy zabúdame na bolesť a na to, čo nás trápi.
Upravovaný príspevok: Eva, v: 09/09/2007 08:09
|